21 10 09 + 83 - 72 Slovo a muž III.
Izrael - muži, ktorí uchovávajú slovo
Život ortodoxného žida je rámcovaný modlitbou. Rytmus modlitby sa odvíja od dennej modlitby v synagóge. Muži sa stretávajú na tri modlitby počas jedného dňa: rannú (Šacharit), Poobedňajšiu (Mincha) a večernú (Maariv). Okrem toho je aj zvyšný čas dňa naplnený modlitbou. Je skôr pravidlom ako zriedkavosťou stretávať v izraelských mestách mužov, ktorí sa na verejných priestranstvách, ako sú dopravné prostriedky alebo čakárne modlia.
Dôležitým momentom v židovskej spiritualite je symbol. Symbolmi, ktoré sú zviazané s duchovnou skúsenosťou je pretkaná liturgia (šabatné jedlo, zapaľovanie sviec, biblický tanec, úcta k svätým knihám) ale aj všedné veci ako oblečenie (kippa), jedlo (kóšer), umývanie rúk.
Základnou úlohou otca rodiny je oboznamovať novú generáciu so židovskou históriou, zmluvou a zákonným posolstvom Tóry, v ktorej spoznávajú Božiu vôľu prostredníctvom plnenia prikázaní. Príkaz „poúčania svojich synov“ nájdeme v základnom vyznaní Izraela, modlitbe „Šema Izrael“ a na mnohých ďalších miestach Starého zákona. Hlavným cieľom otcovej výchovy je úcta a poslušnosť Bohu: "Počiatkom múdrosti je bázeň pred Pánom.“ Aj ďalšia generácia synov Izraela má patriť k „svätému ľudu a kráľovskému kňazstvu.“ Táto výchova sa prakticky deje odvtedy, keď začínajú deti rozprávať. Otec učí aj maličké deti opakovať vybrané biblické verše. Primárnym miestom naplnenia náboženskej výchovy je domov: „A tieto slová, ktoré ti ja dnes prikazujem, nech sú v tvojom srdci, poúčaj o nich svojich synov a sám uvažuj o nich, či budeš sedieť vo svojom dome, či budeš na ceste, či budeš ležať alebo stáť“
Židovský mladý muž je považovaný za nábožensky zrelého v trinástich rokoch. Mladý žid sa vtedy stáva "synom prikázaní" (bar micva), čím je prijatý do náboženskej obce ako plnoprávny člen. V tento slávnostný deň chlapec - muž prvýkrát číta v synagóge na verejnom zhromaždení z Tóry. Od tohto veku je povinný zachovávať všetky príkazy Tóry a môže by počítaný do minjanu, k desiatim mužom potrebným k verejnej modlitbe. Keď v slávnostný deň bar micva syn odrieka záverečné požehnanie nad Tórou, jeho otec prečíta formulu baruch še-petatira: „Nech je požehnaný Ten, ktorý ma teraz zbavil každej zodpovednosti za neho.“ Toto je dôležitý moment pre syna, ktorý je takýmto spôsobom iniciovaný na muža a prijatý do spoločenstva iných mužov. Prijatie dospelosti syna a verbalizovanie tejto skúsenosti pred svedkami – inými mužmi - je dôležitým momentom pre otca. Pre mnohých otcov je práve toto vo vzťahu k synovi bod, ktorý do konca svojho života nie sú schopní preklenúť.
Božiemu nariadeniu vštepovať synom slová Tóry predchádza nevyhnutná podmienka. Je ňou mužova osobná láska k jedinému Bohu, ktorá zahŕňa celé jeho bytie (“celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou“). Muž, ktorý chce odovzdávať Božie slová deťom, musí ich najprv nosiť vo vlastnom srdci: Muž je v rodine prvým, kto sa modlí. On prednáša svoju rodinu, všetky jej starosti i radosti Pánovi, pretože svojimi vlastnými silami nie je schopný uniesť tú ťarchu, ktorú na je plecia kladú deti a manželka.
Po zničení Jeruzalemského chrámu v roku 70 po Kr. sa novými svätyňami nestali synagógy - ako by sme sa mohli domnievať - ale domovy. Synagógy mali napomáhať otcom vo vyučovaní Tóry svojich synov. Navštevovali ich chlapci od šiestich alebo siedmich rokov. Napriek tomu hlavným miestom vyučovania zostala rodina. Rodina je bohoslužobným priestorom a najdôležitejším miestom náboženského života.
Medzi prácou a uctievaním Pána jestvuje v židovstve hlboké spojenie. Hebrejské sloveso avad - pracovať, slúžiť, sa môže preložiť aj ako uctievať. Židia nerozdeľovali prácu na svätú a svetskú. Každá oblasť života spadala pod panovanie jediného Kráľa. Syn v mnohom napodobňuje svojho otca, koná tak ako jeho otec. Učí sa predovšetkým podľa konania, až potom podľa slova.
Kľúčovou hodnotou v ortodoxnom židovstve je šalom bajit – „pokoj domova“. V žalmoch nájdeme napomenutie: „hľadaj pokoj a usiluj sa oň“ . Šalom bajit je domov, kde nejde len o neprítomnosť hádok, rozbrojov a hnevu. Je však ťažké udržiavať šalom vo vlastnej rodine kde sa príliš rýchlo odkrývajú všetky skryté nedostatky, emócie, negatívne zážitky. Biblický šalom však nie je pokoj, ktorý sa rodí v ľudskom vnútri, je plnosťou mieru, ktorý vychádza od Kniežaťa pokoja. Domov je miestom, kde sa rodičia môžu v modlitbe stretnúť s Kniežaťom pokoja a čerpať z tohto nevyčerpateľného prameňa. Šalom bajit sa stane najlepším svedectvom rodičov pre deti o prítomnosti Večného Kráľa v ich rodine. Šalom môže byť rodičmi prenesený na deti prostredníctvom svedectva a požehnania. Túžbu po pokoji výstižne vyjadruje pozdrav sviatočného sobotného dňa „šabat šalom“. Keď sa otec v predvečer šabatu vráti z modlitieb v synagóge, je zvykom, aby požehnal svojich synov a dcéry. Otec položí ruky na hlavu svojich detí a požehnáva synov nasledujúcimi slovami: “Nech vás Boh utvorí ako Efraima a Manasesa.“ Následne sa modlí za dcéry: “Nech vás Boh utvorí ako Sáru, Rebeku, Ráchel a Leu." Potom nasleduje nad všetkými Áronské požehnanie.
Nebolo mojou snahou stotožniť v tomto príspevku židovskú mužskú spiritualitu s ideálom. No je potrebné objektívne konštatovať, že obsahuje prvky, ktoré by mohli byť prinajmenšom inšpiratívne. Podstatné sú pritom tieto: liturgické a modlitebné spoločenstvo mužov a kňazstvo muža v rodine.
Reálie použité v tomto texte pochádzajú z článku A. Mátela: Úloha rodičov v náboženskej výchove detí v židovskej rodine. http://www.andrejmatel.info. Pre jednoduchosť uvádzam tiež na tomto mieste zoznam biblických prameňov: Dt 6,4-7; Ž110,10; Ex 19,6; Dt 6,6-7; Ž34,15; Iz 9,5; Nm 6,24-26
