15 10 09 + 96 - 80 Slovo a muž II.
Jozef Nazaretský – muž, ktorý prijíma a odovzdáva slovo
Jozef je ten, s kým Boh hovorí o osude Márie a neskôr celej rodiny. Márii oznamuje, predkladá, jej božské materstvo, ale nekladie na ňu nič z otcovskej úlohy. Jozef je pred Bohom plne zodpovedný za svoju rodinu – vo svojom partnerstve a otcovstve. Boh Jozefa skrze sviatosť manželstva požehnáva, vyzbrojuje na otcovstvo svojho syna.
Aby túto úlohu splnil hovorí s Bohom. Pozná a študuje Tóru, prijíma jeho slovo a rozjíma o ňom. Rozlišuje, čo je od Boha a čo nie. Žije podľa Božieho Slova, pozná Boha Izraela, svojho Boha. Je učeníkom a mužom modlitby. Vo vzťahu k Márii – on Jozef, žije svoju dominantnú úlohu v zmysle zodpovednosti, ochrany, obety, ale i lásky a rešpektu k Márii. Mária je podriadená Jozefovi bez akejkoľvek ujmy na jej dôstojnosti, naopak, jej podriadenosťou je jej dôstojnosť chránená pred svetom. Obaja žijú svoj vzájomný vzťah a postavenie pod autoritou Boha a v reálnom vzťahu syna/dcéry voči Nemu.
Vo vzťahu k Ježišovi bol Jozef tým, kto s ním trávil čas v práci, kto ho naučil milovať prácu, kto ho učil tvorivosti. Jozef odovzdával Ježišovi skúsenosti, učil ho poznávať prírodu, kolobeh života. Jozef Ježiša povzbudzoval a isto tiež aj napomínal.
Jozef, nie Mária, vysvetľoval malému Ježišovi písmenká Tóry, učil ho čítať ju, vysvetľoval mu, čo znamenajú jednotlivé pravdy. Takto Jozef odovzdáva prijaté slovo, stáva sa prostredníkom Slova pre Slovo. Koná pre lásku k Bohu v duchu Božieho príkazu:
„Počuj, Izrael, Pán je náš Boh, Pán jediný! A ty budeš milovať Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou. A tieto slová, ktoré ti ja dnes prikazujem, nech sú v tvojom srdci, poúčaj o nich svojich synov a sám uvažuj o nich, či budeš sedieť vo svojom dome, či budeš na ceste, či budeš ležať alebo stáť. Priviaž si ich ako znamenie na ruku, nech sú ako znaky medzi tvojimi očami, a napíš si ich na veraje svojho domu a na dvere“ (6.kapitola Piatej knihy Mojžišovej).
Na mužovej hlave spočíva priamo Božia ruka (symbol „kipy“ na hlavách židovských mužov), ktorá žehná, ale i vyučuje, a zároveň oprávňuje muža-otca, aby svojim deťom žehnal a učil ich. Muž má voči vlastnej rodine povinnosť poznať vlastnú vieru a vysvetľovať ju, nie žena – čo je žiaľ v našej prefeminizovanej spoločnosti častou praxou.
Toto je jeden z dôležitých momentov krstného kňazstva otca rodiny: byť prostredníkom medzi svojou rodinou a Bohom.
A tak sa Jozef na rozdiel od Adama stáva tým, ktorý prijíma slovo a odovzdáva ho a to už pri jeho zvestovaní. Ako to zachytil evanjelista Matúš v prvej kapitole: „Porodí syna a dáš mu meno Ježiš, lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov.“
„Tým, že Jozef udeľuje meno, – tu akoby symbolicky dopĺňal Adamovo poslanie – vyhlasuje svoje vlastné zákonné otcovstvo nad Ježišom a tým, že vyslovil dané meno, ohlásil poslanie tohto dieťaťa ako Spasiteľa“ (Ján Pavol II., Redemptoris Custos).
