Áno, lebo ľudia sa tak dohodli! Pretože meter je definovaný. V 18. storočí zodpovedal jednej 10-milióntine vzdialenosti, ktorá oddeľuje póly od rovníka. Vyvíjal sa tak, ako sa vyvíjala presnosť merania. Roku 1889 sa vedci zhodli na tom, že zostroja etalón metra: jednotkou dĺžky sa stala vzdialenosť medzi dvoma ryhami na platinovej tyči pri teplote 0°C, uloženej v Sévres pri Paríži. Ale len atómy a svetlo nepoznajú zmeny. A preto bol roku 1960 meter definovaný ako presná dĺžka vlny (oranžové žiarenie kryptónu 86) a potom roku 1983 dĺžka v závislosti od rýchlosti svetla.
Horúčavy cez deň, chlad v noci a predovšetkým nedostatok vody robia púšte také nehostinné, že živočíchy a rastliny sa v nich nachádzajú na hranici prežitia. Neustále musia robiť všetko pre to, aby ušetrili vodu. Tak napríklad dromedár je schopný úctyhodného výkonu - zostať týždeň bez jedla a pitia. No jeho hrb, ako si to často myslíme, nie je vak s vodou. Je to zásoba tuku, ktorá mu umožňuje znášať dlhý pôst. Trávením tohto tuku, podobne ako iné zvieratá, čerpá energiu a vodu, ktorú potrebuje.
Na Zemi je to úplne vylúčené. Gravitácia tu pôsobí všade a nič ju nemôže zastaviť. Ako sa však vzďaľujeme od stredu planéty, účinok gravitácie sa oslabuje, tiaž sa zmenšuje. Na vrchole Eiffelovej veže vážite napríklad o pol gramu menej ako na brehu mora! Aby ste spoznali skutočný „beztiažový“ stav, museli by ste sa stať astronautom a nachádzať sa ďaleko od všetkých planét.
Niektoré áno, iné nie. Možno napríklad pozorovať, že niektoré sopky Auvergne vstupujú opäť do obdobia erupcií alebo že sa vedľa starých tvoria nové sopečné kužely. Niektoré z týchto sopiek spia iba niekoľko tisícročí, čo je na geologické obdobia takmer nič. A naopak, starobylé sopky Havajského súostrovia sa už nepochybne neprebudia nikdy. Pri posune dosky, ktorá ich nesie, sa totiž už nenachádzajú nad oblasťou, ktorá ich zásobovala, a bez magmy niet viac lávy, ani výbuchov!
V lete puky nachádzajú miesto na konci vetiev: voláme ich vrcholové púčky. Každý z nich obsahuje mladé lístky alebo kvety, ktoré vypučia nasledujúcu jar. Tieto budúce generácie stlačené v púčiku sú dokonale chránené pomocou pevných lupeňov pred chladom, vyschnutím, hmyzom a vtákmi. Len čo sa na jar oteplí, rozvijú sa a umožnia stromu prebudiť sa k životu.
Niekotré horniny obsahujú zlato, aj keď len v celkom malom množstve. Horniny pod vplyvom vetra a dažďa zvetrávajú a ich úlomky sa kotúľajú po úbočiach svahov do údolí. Takto kremeň zo žúl tvorí piesok riek. Uvoľňuje sa i tá troška zlata, ktorá sa nachádza v žulách. Voda ju odplavuje do najbližšej rieky. Ak sú na dne rieky diery, zlato môže do nich zapadnúť ako do pasce. Pomaličky sa tam hromadí na veľkú radosť zlatokopov, ktorí ho možno jedného dňa objavia… - Nemali hady nikdy nohy? Predchodcami hadov sú jaštery. Prvé hady, ktoré sa objavili v druhej polovici druhohôr, boli veľhady typu boa (škrtiče), ktorých dnešní zástupcovia majú doteraz na tele zvyšky zadných nôh. Jedovaté hady sa objavili oveľa neskôr, počas treťohôr. Predstavujú z hľadiska vývoja významný pokrok, pretože bez nôh nie je ľahké prenasledovať korisť. Výhodnejšie je otráviť ju.
V súčasnosti ľahko spoznáme väčšinu žijúcich cicavcov, ale vždy nevyzerali tak ako dnes. Napríklad žirafy nemali odjakživa svoj charakteristický dlhý krk. V období treťohôr žil v Indii a Afrike druh žirafy nazývaný Sivatherium. Bol veľmi mohutný, v oblasti lopatiek, presahoval výšku 2,5 metra a mal dva veľké, silné rohy. Ale nemal dlhý krk. Ani všetky nosorožce nemali nosné kly a slony sa tiež vždy nepodobali našim dnešným hrubokožcom.
Práve hranice sú základnou charakteristikou krajiny. Nie všetky sa však navzájom podobajú. Hranice ostrovných krajín, napríklad Japonska sa nachádzajú v mori. Niektoré krajiny, napríklad Albánsko, mali v nedávnej minulosti hranicu takmer nepriepustnú. Iné sú zasa hotovým sitom: to je napríklad hranica medzi Francúzskom a Belgickom alebo medzi Belgickom a Holandskom. A napokon existujú hranice, ktoré ani jedna z krajín, ktoré oddeľujú, na niektorých miestach neuznáva. Je to preto, že nevedia, kadiaľ presne prechádzajú, alebo preto, že sa hádajú o to isté územie.
Stavovce, živočíchy, ktorých telo spevňuje chrbtica, sa objavili pred 500 miliónmi rokov. Boli to akési zaujímavé ryby, zvané agnáty. Nemali ani čeľuste, ani zuby, ani skutočné plutvy. Ich kostra sa skladala z chrupavky, ale hlavu a trup im chránil kostený pancier. Jedinými zástupcami týchto čudných rýb sú v súčasnosti mihule, ktoré sa živia tak, že sa pyskom prisávajú na iné ryby a sliznatky.
Do vnútra atómu, žiaľ, nemôžeme nazrieť. Je taký malý, že svetlo v ňom má taký istý účinok ako slon v obchode s porcelánom! Elektróny a jadro si dokážeme predstaviť iba pomocou vedeckých výpočtov alebo pokusov. No v osobitných podmienkach môžu najvýkonnejšie elektrónové mikroskopy priblížiť usporiadanie atómov v niektorých molekulách. Pri 10-miliónovom zväčšení umožňujú rozoznať škvrny, ktoré presne zodpovedajú rozloženiu atómov stanovenému podľa výpočtov.
Spomedzi všetkých žijúcich organizmov má človek najdokonalejší zrak. Vďaka svojmu binokulárnemu videniu - dvom blízko seba postaveným očiam - je podobne ako mnohé dravé zvieratá schopný odhadnúť vzdialenosť a hĺbku. Ostrosť jeho zraku je oveľa väčšia ako u muchy alebo včely, ktoré vnímajú veľmi vzdialené obrazy predmetov, alebo u živočíchov, ktoré majú oči umiestnené z oboch strán hlavy. No ľudské oko nie je natoľko prispôsobené rýchlosti. Nie je schopné jasne zachytiť obrazy, ktoré sa pred ním mihajú rýchlosťou 24 obrázkov za sekundu.
Ak ide o komentovanie výkonov zvierat, ľudská fantázia nepozná hraníc. Nikto nikdy naozaj nevidel , ako boa prehltol kozu. Pri prijímaní potravy sú však hady často schopné mimoriadnych výkonov. Ako studenokrvné a málo aktívne živočíchy sa veľké hady uspokoja s občasným dobrým jedlom. V prípade potreby môžu dokonca niekoľko mesiacov hladovať. Čeľustné kosti hadov nie sú navzájom spojené, a to im umožňuje prehltnúť korisť, ktorá je oveľa väčšia ako priemer ich tela. Takto môžu vziať do pysku vajcia, ktoré sú tri alebo štyrikrát väčšie ako ich pysk.
To je, žiaľ, nemožné! Práve na základe teórie relativity s atvrdí, že rýchlosť, svetla predstavuje hranicu, ktorú nemôže dosiahnuť nijaké materiálne teleso: jeho hmotnosť by sa stala nekonečnou a pre nás, by jeho ,, sploštenie,, bolo totálne. Navyše , jeho čas by sa zastavil. Je teda zbytočné dúfať, že jedného dňa nás raketa vynesie k vzdialeným hviezdam: i svetlo, ktoré prejde za sekundu 300 000 km , potrebuje vaic ako štyri roky na to, aby dosiahlo našu najbližšiu hviezdu Proximu Centauri, a tisíc storočí na to, aby prešlo našou Galaxiou. Pozemšťania by navyše neboli schopní udržiavať spojenie s takou raketou, lebo by k nej nedošiel žiaden rádiový signál!
Vyše 500 miliónov obyvateľov Zeme sa dosýta nenaje a každoročne z nich asi desať miliónov umiera.. Väčšina chudobných krajín stačí tak-tak vyživiť každého svojho obyvateľa, a teda sociálne chudobnejšie vrstvy sa dosýta nenajedia. A naopak, v bohatých krajinách je výživa často až príliš výdatná a i chudobní ľudia majú temer všetci prijateľné životné minimum. No v krajinách , kde obyvateľstvo trpí podvýživou, je situácia horšia , najmä v Etiópii, Saheli a Bangladéši. Napriek tomu ďalšie krajiny, ako India, Čína, Irán, Egypt, dokázali zvýšiť podiel potravín na jedného obyvateľa.
Krajiny, ktoré sa nachádzajú vo vnútri inej krajiny, sú dnes veľmi zriedkavé. V Európe sú dve, ktoré oddávna obklopuje Taliansko: Vatikán a Republika San Marino. Nedávno vznikli v Juhoafrickej republike izolované černošské štáty. V skutočnosti ide o zásobárne pracovnej sily, ktoré sa podobajú skôr na niekdajšie indiánske rezervácie v Spojených štátoch amerockých alebo na predvojnové židovské getá v strednej Európe ako na skutočné štáty.
Mušle, ustrice, srdcovky atď sú dvojchlopňové mäkkýše, ktoré žijú väčšinu času pripútané alebo skryté. Nepoľujú na potravu, ale musia sa uspokojiť s malými čiastočkami rozptýlenými vo vode, ktoré chytajú jej filtrovaním. Ustrica napríklad prefiltruje asi 13 litrov vody za hodinu, aby mohla jesť a dýchať, čo je viac ako 100 ton vody ročne.Takýmto spôsobom sa živia mnohé živočíchy: hubky, koraly, niektoré morské červy, kôrovce a veľa mäkkýšov. Medzi najväčších filtrovačov vody patria veľryby, najväčšie živočíchy na Zemi. Vráskavec ozrutný takto môže zhltnúť asi 10-11 ton malých planktonických kreviet počas jedného jedla.
Samozrejme, tak ako Zem priťahuje nás, podobne my priťahujeme Zem. Medzi nami a ňou existuje vzájomná príťažlivosť, gravitácia, ktorú spôsobuje hmotnosť nášho tela a zemegule. Ale naša planéta je v porovnaní s nami taká obrovská, že nie ona sa približuje k nám, ale my sa blížime k nej…až k jej povrchu, ku ktorému sme pripútaní. A ak sa potkneme , naše telo sa ešte viac priblíži k hmote, ktorá ho priťahuje: padáme!
Náš jazyk je veľmi citlivým zmyslovým orgánom. Dokážeme v ústach zachytiť aj tú najmenšiu zmenu a jeho zmyslové receptory nám umožňujú ľahko rozoznať chuť potravy. No ich rozmiestnenie nie je náhodné. Receptory na konci jazyka rozlišujú slané a sladké chute. V strede nad nimi sú receptory na rozlišovanie sladkých chutí. Receptory na okrajoch jazyka reagujú na kyslé a ostré chute. Vyskúšajte si to, budete prekvapení.
V živočíšnej ríši existujú všetky druhy videnia od jednoduchého rozlišovania svetla až po vnímanie rôznych farieb a priestorových zmien. Všetko závisí od komplexnosti a výkonu zmyslových orgánov, ktoré plnia túto funkciu. Mnohé bezstavovce majú iba jednoduchý zrakový orgán, akýsi zhluk buniek citlivých na svetlo, ktoré sú často rozptýlené po celom tele. Niektoré vyššie organizmy, ako napríklad chobotnice, majú veľmi výkonné oči, ktoré sú schopné odovzdať do mozgu aj informáciu o farbách predmetu. Medzi stavovcami napríklad žaby rozoznávajú akurát tiene, temer všetky cicavce vidia čiernobielo, kým mnohé vtáky a primáty vidia priestorovo a rozlišujú farby.
Rozdiel medzi povrchom Zeme a povrchom Merkúra je celkom zrejmý. A predsa bolo na oboch planétach, ako aj na všetkých ostatných planétach slnečnej sústavy, rovnaké meteorické bombardovanie. Na Merkúre sa o tom zachovali stopy, pretože mu chýbajú dve veci, ktoré robia Zem originálnou. Predovšetkým to, že povrchová vrstva našej planéty, presúvaná tektonickým pohybom dosiek. A navyše, Merkúr nemá atmosféru. Nepozná dažde, vetry, je teda bez erózie, ktorá za milióny rokov zotrela na našej Zemi stopy dávnych katakliziem.
Pri spaľovaní uhlia sa uhlík (C) zlučuje s kyslíkom zo vzduchu (O2) a pri tejto chemickej reakcii sa uvoľňuje teplo a vzniká oxid uhličitý (CO2). Nič podobné sa však nedeje pri hviezdach! Tu prebiehajú reakcie jadrovej syntézy: ľahké atómové jadrá sa zhlukujú a vytvárajú obrovskú energiu (oveľa väčšiu ako spaľovanie) vo forme svetla a tepla. A preto hovoríme, že hviezdy „horia“.
K hmyzu patria z mnohých hľadísk záhadné živočíchy, ktoré majú veľmi zvláštne oči. Okrem dvoch alebo troch jednoduchých očí, umiestnených u niektorých druhov uprostred ,, čela“ , majú často ešte dve veľké zložené oči. Zložené oči sa skladajú zo stoviek, často z tisícov maličkých dielikov, ktoré majú funkciu samostatných očí. Informácie, ktoré odovzdávajú do mozgu, predstavujú mozaiku vedľa seba naukladaných obrázkov. Tieto obrazy nemusia byť síce vždy jasné, ale oči hmyzu sú niekedy schopné zachytiť i farby ultrafialových lúčov, ktoré my nemôžeme uvidieť.
Mäsožravce majú tráviace šťavy, ktoré rozkladajú mäso, ale nemusia nevyhnutne stráviť všetko, čo zožerú. Žraloky a krokodíly môžu v podstate zhltnúť všetko. Psy a hyeny dokážu ľahko stráviť i kosti. Ale mnohé dravce to nedokážu. Pravidelne vyvrátia klbko chlpov alebo kosti. Keď preskúmame tieto vývratky, môžeme presne povedať, aký bol ich jedálny lístok.
Ako väčšina živočíchov a rastlín aj my dýchame kyslík, ktorý nám pomáha spracovať glukózu z prijatej potravy. Takto pracuje naša ,, energetická továreň“. Bol by bez kyslíka možný život? Niektoré organizmy, najmä spomedzi baktérií, sú však schopné využívať iné zdroje energie- napríklad síru. Pre ne je kyslík dokonca otravou. Žijú tam, kde ho je málo. Nájdeme ich v zemi i na dne oceánov.
Žaby patria k obojživelníkom, čiže žijú v dvojakom prostredí. V mladom veku sú žubrienkami, ktoré žijú vo vode a dýchajú pľúcami. Ich pľúca sú však nedokonalé a nestačia im dodať všetok kyslík, ktorý potrebujú na dýchanie. Musia si ho teda zabezpečiť inak. Hltajú vzduch, ale predovšetkým ho vstrebávajú svojou jemnou a holou kožou, ktorá musí byť stále vlhká,aby mohla rozpustiť kyslík zo vzduchu. Keby táto koža vyschla, žaba by zdochla na udusenie.
Veľryby, delfíny a tulene sa vo vode cítia veľmi dobre. Všetky však majú pľúca a musia pravidelne dýchať nad vodou. Niektoré veľryby môžu zostať pod vodou dlhšie ako hodinu a vorvaň zostupuje až do hĺbky 2 000 metrov. Ale skôr ako sa ponorí, nenaplní si pľúca kyslíkom. Objem vzduchu by mu naozaj bránil v tom, aby sa potopil a vysoký tlak, ktorý pôsobí v týchto hĺbkach, by mu rozdrvil hrudný kôš. Keď je pod vodou, jednoducho si šetrí kyslík a krv zásobuje len životne dôležité orgány. V tomto smere patrí rekord Weddelovmu tuleňovi : môže sa ponoriť do hĺbky 600 metrov a zostať pod vodou vyše 40 minút.
Žraloky a barakudy sú smutne preslávené ako zabijaky, pretože z času na čas napadnú človeka. Avšak vyzerajú len ako skromné mäsožravce, ak ich porovnáme s pirajami, malými riečnymi rybami z Južnej Ameriky, ktorých agresivita a nenásytnosť sa nedajú s ničím porovnať. Nijaký živý tvor, ktorý sa dostane od ich blízkosti, nemá šancu vyviaznuť živý. Celé stovky, ba tisíce sa vrhnú na korisť a premenia ju na holú kostru. V priebehu niekoľkých minút dokážu ohlodať vola, koňa alebo človeka.
To je skutočne výkon, ktorý zatiaľ nevieme presne objasniť. Je zrejmé, že mnohé živočíchy majú veľmi dobre vyvinutý orientačný zmysel. Často využívajú polohu Slnka, hviezd, ale aj orientáciu v teréne. Lososy nachádzajú cestu späť ,,ochutnávaním“ vody, ktorú okúsili, keď ešte boli len násadami. Veľryby by boli dokonca schopné riadiť sa pri veľkom sťahovaní zemským magnetizmom.
Aj keď sa to bude zdať akokoľvek nepravdepodobné, je to tak. Tulene žijú vo veľkom Bajkalskom jazere na Sibíri. Niektoré druhy žralokov chodia často a rady do sladkých vôd. To je prípad žraloka v rieke Ganga v Indii alebo obávaného žraloka mlatkohlavého , ktorý pláva proti prúdu v riekach Južnej alebo Strednej Ameriky, Afriky a Oceánie a dokonca sa usádza v takých jazerách, ako je jazero Nicaragua.
V každom prípade to nebude zajtra! Zemetrasenia skutočne celkom súvisia s pohybmi zemskej kôry, zapríčinenými presúvaním dosiek. Ak sa prestanú presúvať dosky, skončia sa i zemetrasenia. A keby sa tak stalo, znamenalo by to, že Zem už nemá dostatok energie na to, aby sa tieto dosky mohli premiestňovať a určite by jej vnútro bolo vtedy už značne ochladnuté. Nuž a k tomu môže dôjsť najskôr o stovky a stovky miliónov rokov. Budú v tom čase ešte na Zemi ľudia, ktorí sa budú obávať zemetrasenia?
Keby korytnačky vedeli hovoriť, boli by jedinými živočíchmi, ktoré by nám mohli vyrozprávať epopeju o druhotných plazoch. Objavili sa na začiatku druhohôr pred vyše 200 miliónmi rokov ako priami potomkovia prvých plazov v dejinách a prakticky bezo zmeny prežili do dnešného dňa. Patria k živočíchom , ktoré prežili veky a odolali všetkým otrasom. Prvotné korytnačky boli suchozemské živočíchy a mali zuby. Len neskôr, asi pred temer 150 miliónmi rokov, sa prispôsobili životu vo vode.
Prichádzajú lastovičky vždy na jar? Hovorí sa, že jedna lastovička nerobí leto. Predsa však prichádzajú k nám len vtedy, ak vzniknú pre ne priaznivé podmienky. Predovšetkým teplota musí dosahovať aspoň 9 o C. Vtáci sa totiž živia drobným hmyzom, ktorý sa nevyliahne, ak je zima. Sťahovanie živočíchov naozaj nie je vecou náhody. Riadi sa presným rytmom a cyklami, ktoré závisia najmä od kvality potravy, od teploty a dĺžky dňa.
Každý pozná svätojánske mušky, ktoré vysielajú svetelné signály viditeľné potme. Toto svetlo vzniká pri oxidácii látky, nazývanej luciferín. V niektorých prípadoch, ako u istých hlbinných rýb, svetlo vzniká akumuláciou svietiacich baktérií. Perovníky ako akési chlpaté steblá podobné koralom napríklad pri dotyku zažiaria tisíckami maličkých svetelných bodov. Toto neobyčajné divadlo vzniká uvoľňovaním malých častíc, ktoré sa pôsobením vlhka rozžiaria.
Už ste sa niekedy pokúsili prehltnúť vodu nosom? To je presne to, čo by robil slon, keby mu chobot slúžil ako slamka. Slon je však taký veľký a tučný, že by sa ťažko zohýbal, aby sa napil vody z rieky ako ostatné zvieratá. Chobot teda veľmi potrebuje. Pomocou neho si naberá trochu vody, ktorú si vstrekuje do papule. Slúži mu napokon i na iné činnosti, napríkladna vytrhnutie stromu, aby si z neho mohol odtrhnuť orech, ale nie na prijímanie potravy: na to slon používa papuľu.
Slony, ktorých horné rezáky sú predĺžené na obranu, nemajú v papuli nikdy viac ako štyri zuby, po jednom na každej polovici čeľuste. V podstate majú toľko zubov ako iné cicavce, ale rastú im postupne, po jednom, na tom istom mieste čeľuste. Keď je starý zub opotrebovaný, nahradí ho nový, až kým sa nezoderie posledná stolička, potom slon zomiera od hladu. Niektoré cicavce nemajú zuby vôbec. Je to napríklad mravčiar veľký , ktorý chytá mravce na svoj dlhý lepkavý jazyk a hltá ich celé. A veľryby majú namiesto zubov kostice, akýsi rošt z rohoviny, ktorý má úlohu filtra.
Chumáče bavlny alebo steblo ľanu a konopí sa skladá z vláken, ktoré sa dajú oddeliť. Potom sa čistia, rozmotávajú a nakoniec češú. Čisté a zoradené vedľa seba sa splietajú do stále dlhších vláken, ktoré sa potom hladké, bez uzlíkov či trhlín, namotávajú na cievku. Prírodný hodváb sa získava z priadky morušovej, húsenice motýľa morušovníka: jediný zámotok je zvinutím vlákna uschnutej ,, sliny“ dlhej vyše 500m a desaťkrát jemnejšej ako vlas.
Nie, tento výrok sa dostal do bežného jazyka. Človek a ľudoopice sú naozaj príbuzní a ich predkami sú treťohorné africké opice. Gorily, orangutany a najmä šimpanzy sú v dnešnej prírode našimi najbližšími príbuznými. Sme primátmi tak ako ony a nepochádzame z opice, pretože sme opice. Prečo by sme sa mali za to hanbiť?
,, Ak ste oblečení v červenom, neukazujte sa v ohrade na oči býkovi“, radí ľudová múdrosť. Ak by ste však boli oblečení do akejkoľvek farby alebo boli dokonca nahí, ak je býk zle naladený, nebude tak či tak brať na vás ohľad. Jedno je však isté: ako mnohé cicavce, ani býky nerozoznávajú farby. Matadori by ich mohli dráždiť hocijakým kusom handry. Býky privádza do zúrivosti iba zápach a pohyby votrelca, ktorý sa dostal do ich blízkosti.
Kým Číňania už dávno poznali kníhtlač, u nás v stredoveku mnísi trávili čas tým, že prepisovali a ilustrovali knihy. Každý veľmi vzácny exemplár predstavoval celé bohatstvo. Roku 1423 Holanďan L. Coster navrhol vytvoriť z dreva jednotlivé písmena, aby sa pomocou nich dali potom skladať slová a vety. Avšak kníhtlač vynašiel v skutočnosti okolo roku 1450 Nemec Gutenberg. Jeho Biblia je takmer vzorom dokonalosti. Používanie atramentu umožnilo tlačiť text z oboch strán listu a písmená z olova, ktoré boli trvanlivejšie ako drevené, sa dali použiť niekoľkokrát.
Na počiatku boli postavené na to, aby uľahčili pohyb vozíčkov v baniach. Prvé koľajnice (1550) boli obyčajné drevené pásy, ktoré sa v 18. storočí už pripevňovali klincami na podvaly. Po tejto ,, drevenej dráhe“ utiahli kone trikrát ťažšie vozíčky ako na ceste. Roku 1761 začali anglické železiarne A.Darbyho vyrábať prvé kovové koľajnice. Roku 1785 túto výrobu od nich prevzala firma Creusot vo Francúzsku. V roku 1804 nahradila parná lokomotíva v anglických baniach kone. A čoskoro začali premávať po koľajniciach položených na štrkovom podklade kolesá s rámom vybaveným tesnením: zrodila sa železnica.
Pretože jedného dňa zistil, že sa cíti ľahší v kúpeli ako na vzduchu! Vo vani sa nad naším bruchom nachádza málo vody: tlak je slabý. Naproti tomu je na úrovni chrbta, čiže dvadsať centimetrov nižšie, tlak väčší. Tento rozdiel v tlaku vyvoláva tlak smerom nahor a dojem nadnášania. Ak je ponorený predmet ťažší ako objem vody,v ktorej sa nachádza, potápa sa napriek svojmu nadľahčovaniu. Ak je, naopak, ľahší, pláva. To je objav, ktorý vo svojej vani v Syrakúzach urobil pred vyše 2 000 rokmi vedec Archimedes.
V jadre atómov… zabudnutá v zásuvkách! Roku 1896 skúmal Henri Becquerel soli uránu, schopné spontánne vyžarovať lúče, ktoré boli vtedy dosť málo známe. Po nejakom čase skonštatoval, že tento urán chráni fotografické platne, uložené v zásuvke, pred svetlom. O dva roky neskôr Pierre a Marie Curieovci objavili, že polónium, a najmä rádium sa správajú takisto, ale ich účinok je miliónkrát silnejší. Postupne sa dokáže, že jadrá niektorých atómov vysielajú častice a veľmi silné žiarenie: tento jav nazývame rádioaktivita.
Molekula vody H2O sa trochu podobá na hlavu zelektrizovanej mačky s dvoma kladne nabitými ušami a záporne nabitou papuľkou. Podľa elektrických zákonov má každý kladný elektrický náboj pritiahnuť k sebe jedne náboj záporný. Keď voda mrzne, jej molekuly sa navzájom spájajú. Takto vzniká kryštáľ ľadu, a to podľa presných pravidiel a nie hocijako( vždy šesťcípy). Tým sa vytvárajú dlhé ihličky alebo tehličky, ktoré sa spájajú do hviezd.
Nie celkom! , Prázdna“ skrinka alebo fľaša sú v skutočnosti naplnené vzduchom, ktorý je zmesou plynov, čiže hmotou. Ozajstné vzduchoprázdno , v ktorom sa nenachádza hmota, existuje iba vo vesmíre, medzi galaxiami. Tam by sa v kadi s hranami s dĺžkou 100m našiel akurát jeden atóm. V náprstku,, vzduchoprázdna“ , ktoré asi oddeľuje planéty, by sme už našli asi desať atómov. Najvýkonnejšie vývevy používané v priemysle zanechávajú v danom objeme milióny molekúl.
Rastliny tvoria prvý článok potravinového reťazca, a teda ich nemilosrdne požierajú bylinožravce. Mnohé rastliny sa preto musia chrániť. Tŕne predstavujú najbežnejší obranný systém rastlín. Od hlohu po ruže, cez černice a kaktusy, sú rastliny pokryté pichliačmi oveľa početnejšie, ako by sme si mysleli. A predsa niektoré bylinožravce, ako napríklad kozy, somáre či ťavy, dokážu požierať i najtvrdšie a najpichľavejšie rastliny.
Každý vie, že kaktusy pichajú. U rastlín, pre ktoré je životne dôležitá i tá najmenšia kvapka vody, sa so všetkým šetrí. Naozaj sú prispôsobené púšťovým životným podmienkam a nedostatku vody. Ich steblá, často preplnené vodou, sú dužinaté a chránené hrubou blanou, zatiaľ čo ich listy sú redukované na pichliače. Často sa domnievame, že ich korene hľadajú vlahu vo veľkej hĺbke. V skutočnosti je to naopak. Rozprestierajú sa blízko pod povrchom, aby mohli zachytiť i tú najmenšiu kvapku vody.
Na začiatku svojho historického vývoja, asi pred 150 miliónmi rokov, mali vtáky zuby, ktoré zdedili po svojich predchodcoch plazoch. Keďže ich nepotrebovali pri spracovávaní potravy, bez problémov ich stratili. Dnes už nijaký vták nemá skutočné zuby a všetky sa bez nich veľmi dobre zaobídu. Ak by ich pri spracovaní potravy predsa len potrebovali- stáva sato najmä plameniakom a kačiciam- použijú malé zrohovatené útvary. Vyzerá to teda, že ešte budeme dlho čakať, kým sliepkam narastú zuby! Čo by uvidela blcha naklonená nad okraj padajúceho žltého lístia? Keby jej to dovolili vlastné oči, uvidela by , ako k nej padá zem. Keď sa my inteligentné ľudské bytosti vezieme v aute, vidíme, ako popri nás uháňa okolitá krajina. Vieme, že nie ona uháňa opačným smerom,ale my napredujeme: naučili sme sa to tak ako mnoho iných vecí už od detstva. A predsa niekedy uveríme, že stojíme, ak vedľa nás ide presne tou istou rýchlosťou iné auto. Pohyb predmetov vnímame, rozlične podľa toho, z akého miesta ich pozorujeme.
Niektorí vedci niekedy prídu s myšlienkami, ktoré naruby obrátia všetky doterajšie teórie. V 20. storočí Albert Einstein ( 1879- 1955) zmenil od základu teórie vo fyzike. Riešil otázky , ktroými sa pred ním nikto nezaoberal, a snažil sa logicky vysvetliť všetko, čo zistil alebo predpokladal . Vďaka jeho prácam sa otriasla naša predstava o vesmíre, energii a hmote. Takíto géniovia obdarení mimoriadnou nteligenciou sú výnimoční.
Nie naozaj. Naši pravekí predkovia rozbíjali kremeň tým, že jeho kúsky hádzali navzájom proti iným kúskom. Atómoví inžinieri robia to isté s atómami. Aby ich ,, ošklbali“ o elektróny, spôsobujú im napríklad pomocou teploty, slabé nárazy. Ak chcú však rozštiepiť jadro, náraz musí byť milióny ráz silnejší. Treba ho bombardovať mimoriadne rýchlymi časticami, ktoré dosahujú temer rýchlosť svetla.
Keby ste mali pokušenie vyskúšať to, vaša opaľovacia idyla by sa mohla zmeniť na zmrazenie. Pluto sa nachádza v priemere temer 6 miliárd kilometrov od Slnka a dostáva niekoľko tisíckrát menej energie zo Slnka ako Zem. To vysvetľuje ,, chlad“, ktorý vládne na jeho povrchu. Bežná teplota je tma – 220 stupňov. Na oblohe tejto planéty sa Snko objavuje určite iba ako veľká hviezda. Pri tejto vzdialenosti nie je veru dôvod obliekať si plavky!
Rozličné príbehy z mytológie, legendy, rozprávky a povery rozprávajú príbehy o obroch. Dnes sa do toho miešajú dokonca i paleontológovia, pretože približne pred 500 000 rokmi žili v Ázii obrovské opice. Nazvali ich gigantopitekmi a ich skameneliny nám umožňujú domnievať sam že ich výška presahovala 3 m. Celkom dobre sa s nimi mohol stretnúť náš predok Homo erectus. Nebol náhodou slávny yetti Gigantopithecus, ktorý sa uchýlil do hôr?
Voľným okom je viditeľných iba okolo 3000 hviezd. Keď chceme vidieť ďalšie, menej žiariace, musíme použiť prístroje, napríklad ďalekohľady, a fotografovať ich pri veľmi dlhom expozičnom čase
Ako už názov naznačuje, pri približovaní sa k čiernej diere možno pozorovať iba tmu! Žiadny signál, žiadne posolstvo k nám neprichádza z týchto miest vesmíru, o ktorých si myslíme, že sme objavili čierne diery. Čierne diery ako obrovské ,, magnety na hmotu“ priťahujú všetko, čo prechádza okolo nich. Nič im neunikne: plyn , prach, hviezdy, ba ani vlny a žiarenia. Pohlcujú aj svetlo, ktoré im nemôže uniknúť. Už rozumiete, prečo sú naozaj čierne?
Toto sa podarilo vysvetliť fyzikovi Newtonovi, ktorý ukázal pomocou rozkladu svetla pri prechode cez sklený hranol, že biele svetlo sa skladá z farebných zložiek a že svetlo každej dúhovej farby má odlišný index lomu, a teda lúče vychádzajúce z dažďových kvapiek sa budú koncentrovať pre jednotlivé farby v mierne odlišných uhloch, čím sa vysvetľujú farebné pásy v dúhe. Červené svetlo sa láme najmenej, fialové najviac, preto sú krajnými farbami dúhy.
K životu rastlín nestačí iba svetlo a oxid uhličitý. Potrebujú nevyhnutne ďalšie prvky, aby ppomocou nich mohli vyrobiť bielkoviny alebo tuky. Tieto prvky, najmä dusík, fosfor a vápnik, čerpajú vo forme minerálnych solí z vody alebo pôdy. Tieti prvky sú eľmi dôležité a poľnohospodári vedia, že nedostatok minerálnych solí môže ohroziť úrodu. Práve preto, aby pri intenzívnej poľnohospodárskej výrobe nedošlo k vyčerpaniu pôdy, poľnohospodári ju pravidelne hnoja.
Aby sa uľahčila jazda vozidlám v každom počasí. Už starí Rimania vykladali hlavné cestné ťahy štrkom, aby sa po nich mohli rýchlejšie pohybovať vozy a vojaci, a niektoré z týchto ciest existujú dodnes. V priebehu storočí sa technicky zdokonaľovali a roku 1815 škótsky inžinier J. L. McAdam predbehol svoju dobu: navrhol klenuté hradské zložené z troch vrstiev stále jemnejšie rozdrveného kamenia. Tento veľmi odolný povrch si zachoval svoje meno makadam. Asfaltovanie, ktoré je dnes také časté, sa objavilo až roku 1908.
Čipy sa vyrábajú z čistého kryštálu kremíka. Z kremíkovej tyče sa krájajú plátky s priemerom asi 10 cm a hrúbkou 0,5 mm. Z každého plátku sa vyrobí asi 500 čipov. Na každom čipe je niekoľko obvodov, ktoré tvoria mikroprocesor. Obvody vnútri mikroprocesora sú spojené vodičmi, ktoré nazývame vnútorná zbernica, vonkajšia zbernica zas spája čipy na doske. Integrované obvody sa prenesú na kremíkové plátky a vo vypaľovacej peci sa štruktúra do plátkov zafixuje. Na jeden čip možno umiestniť veľa obvodov. Výroba trvá niekoľko týždňov. Plátky sa potom rozrežú na jednotlivé čipy a bezchybné sa vložia do ochranných puzdier s nožničkami, aby sa dali upevňovať na dosky plošných spojov.
Vidlicovitý jazyk, ktorý hady neprestajne vysúvajú von, nie je nebezpečný. Je to čuchový orgán, ktorý zachytáva molekuly vzduchu a posúva ich k veľmi citlivým zmyslovým bunkám na podnebí. Z chemického hľadiska sú čuch a chuť veľmi blízke zmyslové orgány. Teda nie jazyk vstrekuje jed.Jedovaté hady obeť neuštipnú,ale uhryznú ju zahnutými zubami, spojenými so slinnými žľazami.
Nech by to bolo kdekoľvek, to sa ešte nikdy nikomu nestalo. Ľudia musia dokonca vytvoriť v raketách značnú silu, aby mohli prekonať zemskú príťažlivosť. Pád do vesmíru nám teda nehrozí. Dôvodom je tiaž, ktorá predstavuje rozdiel medzi gravitačnými silami pôsobiacimi medzi Zemou a predmetmi, ktoré sa na nej nachádzajú a odstredivou silou spôsobenou rotáciou našej planéty, ktorá má miernu tendenciu vymrštiť nás do priestoru. Práve v dôsledku tiaže padne futbalová lopta vždy na trávnik a chlieb s džemom na dlážku!
Celý Vesmír sa skladá z hmoty. Pravdepodobne všetka táto hmota bola vytvorená pred 15 miliardami rokov pri veľkom výbuchu zvanom Veľký tresk. Počas krátkej doby vznikli elementárne častice ako sú elektróny a protóny a ich spojením vznikli najjednoduchšie prvky a to vodík a hélium. O niekoľko miliárd rokov neskôr začali vznikať hviezdy, ktoré svojimi termonukleárnymi reakciami vo vnútri hviezdy tvorili a tvoria ďalšie ťažšie prvky. Len pár minút po Veľkom tresku Vesmír pozostával len zo 75% Vodíka a 25% Hélia, v súčasnosti je to pravdepodobne 73,5% Vodíka, 24,9% Hélia, 0,77% Kyslíka, 0,16% železa a 0,67% iných atómov. Vlastne všetko okrem subatomárnych častíc vo Vesmíre vzniklo z kombinácii atómov. Výbuch vyvrhol hmotu na všetky strany a vytvoril terajší Vesmír.
Zem je obrovským magnetom, ktorého celý povrch pokrýva magnetické pole. Tyčový magnet zavesený na niti sa ustáli tak, že jedným koncom smeruje k severnému a druhým koncom k južnému pólu. Podobne sa správa v blízkosti iného tyčového magnetu či cievky, ktorou preteká elektrický prúd. Magnetické póly sa nachádzajú v blízkosti severného a južného pólu. Zmagnetizované predmety, ako je strelka kompasu, sú priťahované k týmto pólom, preto jeden koniec magnetickej strelky ukazuje vždy na sever.
Napriek vžitému názoru oblaky nie sú zložené len z pary, ale tiež, a to predovšetkým, z miliárd miniatúrnych kvapôčok vody a z ľadových kryštálikov (s priemerom okolo 0,02 mm), vďaka ktorým je vlhkosť vzduchu viditeľná. Tieto častice, príliš ľahké, aby mohli klesnúť, tvoria obrovskú vodnú hmotu, ktorá môže dosiahnuť pol milióna ton. Aby sa mohol utvoriť oblak, vlhký vzduch sa musí ochladiť až na teplotu, pri ktorej sa vodná para obsiahnutá v tomto vzduchu kondenzuje. Niekoľko atmosférických javov môže podnietiť vzostup studenej vzduchovej hmoty a tým spôsobiť jej ochladenie.